Hlaváčik letný
ľudove ohniváček
Adonis aestivalis
Hlaváčik letný je oproti príbuznému hlaváčiku jarnému jednoročnou rastlinou. Má priamu, asi 2 dm vysokú byľ, pokrytú listami, ktoré sú mnohonásobne delené na čiarkovité segmenty.
Byľ a jej konáre sú ukončené ozdobným kvetom, ktorý sa skladá z piatich zelených kališných lístkov a zo šiestich až ôsmich ohnivočervených korunných lupienkov. Každý lupienok má naspodku čiernu škvrnu.
V kvete je veľké množstvo tyčiniek s čiernymi peľnicami a piestikov, z ktorých po opelení dozrievajú nažky, nahromadené do hlávky.
Rastie ako obyčajná burina vo všetkých druhoch obilia a kvitne v letných mesiacoch.
Hlaváčik letný obsahuje podobné, ale omnoho menej účinné glykozidy než hlaváčik jarný.

hlaváčik letný

Hlaváčik jarný
ľudove slepomak jarný
Adonis vernalis
Hlaváčik jarný vyháňa z trváceho podzemku jednoduchú, asi 2 dm vysokú byľ, porastenú listami, ktoré sa mnohonásobne delia na čiarkovité segmenty.
Byľ sa končí na jar úhľadným, veľkým kvetom, pozostávajúcim z 15-20 voľných, žltých, lesklých korunných lupienkov, podopretých odspodku piatimi voľnými kališnými lístkami.
Ako väčšina iskerníkovitých rastlín i kvet hlaváčika jarného má väčší počet tyčiniek a piestikov, z ktorých po opelení dozrievajú zobákovité nažky.
Hlaváčik jarný je našou teplomilnou rastlinou, ktorá rastie na teplých, vápenatých stráňach stepí a lesostepí južného Slovenska, južnej Moravy a stredných Čiech. Je vzácny, a preto chránený. Na zber treba hlaváčik jarný pestovať zo semien.
I keď jeho semená ťažko klíčia, dajú sa však dobre v debničkách predpestovat a na jar sa vysádzajú semenáčiky na vopred pripravené, teplé, suché, vápenaté miesto. Pritom sa nesmie zabúdat, že hlaváčik je jedovatá rastlina.
Zbiera sa celá kvitnúca vňať (Herba adonidis), ktorú sušíme opatrne v tieni a v prievane alebo v sušiarni. Na správnom sušení hlaváčika jarného veľa záleží.
Hlaváčik jarný má v medicíne dlhú a slávnu minulosť ako liek proti srdcovým chorobám. Je blízky náprstníkovým jedom, oproti ktorým má však určité výhody. Obsahuje najmä jedovaté glykozidy adonitoxín a cymarín a iné látky. Vo f armácii sa používa na prípravu galenických prípravkov a špeciálnych prípravkov.

hlaváčik jarný

Hluchavka biela
Lamium album L.
Hluchavka biela je trváca, asi 30 cm vysoká bylina s nerozkonárenou osou a so srdcovito vajcovitými, končistými, hrubo pílkovitými listami. Biele až žltkasté kvety tvoria paprasleny a majú pätzubý kalich, dvojpyskovitú korunu a štyri dvojmocné tyčinky. Plody sú tvrdky.
Čas kvitnutia je od jari do jesene.
Hluchavka biela rastie všade pri plotoch, pri múroch, na rumoviskách, pri cestách a v kroviskách, pri okrajoch lesov.
Zbierajú sa belostné kvety (Flos lamii), a to iba biele koruny bez kalicha. Sušia sa rýchlo, aby nestratili svoju pôvodnú farbu.
Obsahujú sliz, triesloviny, silice a i. Majú príjemnú medovú vôňu a horkastú chuť.
Droga má odhlieňovací a nervy posilňujúci účinok.
Vo farmácii sa z drogy pripravujú rôzne galenické prípravky (liečivé čaje, tinktúry).
V ľudovej liečbe sa droga oddávna používala proti krčným a prsným bolestiam a proti kolike a úplavici.
Ľud nazýva bylinu „hluchá žihlava“, pretože kým nekvitne, podobá sa žihľave. Odtiaľ pochádza i odborný názov — hluchavka.
Kvety hluchavky bielej sú hľadané a vykupujú sa.

hluchavka biela

čeľaď: Horčinkovité    Polygalaceae
Horčinka horká
Polygala arnara L.
Horčinka horká je drobná trváca bylinka, 5-15 cm vysoká, s tenkými, lysými, naspodku poliehavými, vyššie s priamymi osami. Spodné obráteno vajcovité, celistvo okrajové listy tvoria prízemnú ružicu, kým lístky vyššie na osi sú menšie, kopijovité.
Fialovomodré kvety sú zoskupené do strapca a sú nesúmerné: majú pät kališných lístkov, z ktorých dva postranné sú zväčšené a korunovito sfarbené ako krídla motýľokvetých rastlín. Korunné lupienky sú len tri a sú zrastené do rúrok.
Spodný lupienok je člnkovito vypuklý so zvláštnym laločnatým príveskom. Tyčiniek je osem, plod je tobolka.
Horčinka horká kvitne v máji a v júni a niekedy aj druhýkrát v lete.
Na Slovensku rastie horčinka horká na okrajoch lesov dolomitových severných svahov (nie na východe), v českých zemiach na lúkach a vo svetlých lesoch roztrúsene až hojne.
Je to výborná liečivá rastlina, a pretože domáci zber nestačí kryť dopyt, dovážame ju z cudziny.
Je veľmi rožšírená v južnej Európe.
Zbiera sa celá vňať i s koreňom (Herba polygalae amarae cumradice). Celé rastliny aj s koreňmi sa na stanovišti v čase kvitnutia vytrhávajú, očistia od hliny, umyjú a usušia.
Droga obsahuje horčinu polygamarín, alkohol polygalit, triesloviny a iné.
Vo farmácii sa droga používa na vyrobu odvarov a liečivých čajov.
Droga je horká, čím sa najlepšie horčinka horká rozozná od ostatných, lekársky bezcenných horčiniek.
Používa sa ako horký žalúdočný liek, ako aj na odhlieňovanie pri chorobách dýchacích ústrojov.

Čeľaď: Horcovité — Gentianaceae
Horec žltý
Gentiana lutea L.
Horec žltý je mohutná, vyše 1 m vysoká, trváca bylina, ktorá vyháňa z hrubého, krúžkovaného podzemku priamu, nerozkonárenú, dutú a lysú os. Na osi sú veľké, sediace, vajcovité listy s výraznou oblúkovitou nervatúrou.
Ohľadné kvety, ktoré vyrastajú vo zväzočkoch z pazúch listov, sú stopkaté a majú pätzubý kalich, päťcípu zlatožltú korunu, ktorej cípy sú kopijovité a zahrotené, päť tyčiniek a vrchný semenník. Plod je tobolka.
Horec žltý má domov v horách juhozápadnej a južnej Európy, najmä v Pyrenejách, v Alpách a na Balkáne, kde rastie vo výškach do 1800 m. Pretože podzemok s koreňmi (Radix gentianae) dáva dôležitú oficinálnu drogu, všade sa tak neľútostne vyrypoval, že sa jeho zber v niektorých krajinách zakázal, a preto sa začali zakladať jeho kultúry.
Tak postupujeme aj u nás, zakladáme kultúry a chýbajúce množstvá dovážame.
Rozmnožuje sa semenami. čerstvé semeno sa sadí v jeseni na pripravené polia, prikryje sa lesným humusom, zavlažuje a chráni pred vtáctvom pokrývkou z jedľovej chvojky. Takto sa nechá cez zimu.
Ak totiž majú semená horca na jar vyklíčiť, musia najprv zmrznút. Vyklíčené rastlinky necháme takto ešte jednu zimu, pričom ich chránime pred prudkým slnkom a v ďalšom roku ich vysadíme na pripravené miesto, do dobrej hlbokej pôdy v spone 60 X 60 cm.
Porast často polievame a ošetrujeme. Horce kvitnú až v piatom alebo v šiestom roku. Vtedy sa tiež začnú tažiť podzemky; vyrypovať ich skôr, nie je hospodárne.
Na liečivé účely sa podzemok hneď rozkrája a suší; na výrobu vín a likérov možno podzemky nechat na hromadách fermentovat a kedykoľvek sušiť. Droga obsahuje glykozidické horčiny gencilín a genciopikrín, farbivo gentizín.
Vo farmácii sa z drogy pripravuje rad galeník. Horké prípravky z horca, napr. horké žalúdočné tinktúry a i. podporujú trávenie.

Hloh obyčajný — Hloh obecný
Crataegus oxyacantha L.
Hloh obyčajný je ker, niekedy i nízky strom, veľmi rozkonárený, s tŕňmi a so stopkatými listami, ktorých čepele sú pílkovité, avšak veľmi premenlivého tvaru: alebo sú jednoduchovajcovité, alebo okrúhle, alebo viac-menej hlboko rozdelené na niekoľko lalokov.
Stopky sú na báze podopreté veľkými prílistkami.
Biele alebo ružové kvety nepríjemne zapáchajú (ako haringy) a sú zoskupené do chocholíkov. Majú päťcípy kalich, prirastený k čiaške, pätlupienkovú korunu, 20 tyčiniek s červenými peľnicami.
Plody sú podlhovasté, červené malvice „hložinky“, ktoré majú v tvrdej dužine dve kôstky.
Hloh kvitne v máji a v júni. Rastie hojne v kroviskách a často sa sadí do živých plotov.
Zbierajú sa najmä biele kvety (Flos crataegi oxyacanthae), ale aj kvety s listom. Odrezávajú sa celé súkvetia, zbavia sa konárikov a listov a starostlivo sa usušia. Niekedy sa zbierajú aj plody (Fructus crataegi oxyacanthae), kvety sú však cennejšie.
Chemický obsah drog je veľmi zložitý a bohatý a je stale predmetom výskumu. Kvety obsahujú glykozid kvercitrín a silicu. Trimetylamín je prítomný iba v čerstvých kvetoch, lebo sušením sa jeho zápach stráca.
Droga má utišujúce účinky a pósobí proti skleróze a vysokému krvnému tlaku. Plody obsahujú kvercitrín, kyselinu kratégovú, trieslovinu, saponín a tiež pôsobia proti vysokému krvnému tlaku a vplývajú na upokojenie srdcovej činnosti.
Sú to účinky vo veľmi dôležitej a závažnej oblasti ľudského organizmu, a preto by sa mala droga užívat len pod lekárskym dozorom.
Zmrznuté hložinky sú jedlé a sú potravou mnohých vtákov, ktorí tak prispievajú k rozširovaniu hlohu.
Vo farmácii sa obidve drogy používajú na prípravu rôznych galeník.
Kvety a plody veľmi príbuzného a vermi podobného h1ohu jednosemenného (Crataegus monogyna J a c q.) sa tiež môžu zbierať.

Horčica čierna a horčica biela — Hořčice černá a hořčice
bílá
Sinapis nigra L. a Sinapis alba L. (Brassica nigra K o c h.)
Obidva druhy pestovaných horčíc pochádzajú zo Stredomoria, sú veľmi podobné a sú súčasne príbuzné a podobné našej divo rastúcej horčici roľnej. Vo farmácii sa používajú semená horčice čiernej, v konzervárenskom priemysle zasa semená horčice bielej, hoci sa často zamieriajú.
Semeno horčice bielej má mať slabšie účinky, čo je v konzervárstve vítané.
Horčice sú jednoročné mohutné byliny s rozkonárenou byľou. Listy horčice čiernej sú lýrovité a zúbkaté, horčice bielej lýrovité, perovitodielne. Na rozdiel od oboch kultúrnych druhov má horčica roľná listy vajcovité a nedelené, iba nepravidelne zúbkované.
Kvety sú žlté, krížaté: štyrí kališné lístky, štyri krížom postavené korunné lupienky, šesť tyčiniek. Plod je šešuľa, plná drobučkých, guľatých semien, ktoré má horčica čierna tmavohnedé, horčica biela svetložlté.
Obidva druhy sa pestujú pre semená (Semen sinapis nigrae, Semen sinapis), ktoré majú pálčivú, korenistú chuť. Horčičné semená obsahujú 35 % mastného oleja (Oleum sinapis), asi 10% éterického oleja (Oleum sinapis aethereum) a i.
Vo farmácii sa horčica používa na prípravu galeník (horčičné náplasti na podráždenie reumatických svalov)
V konzervárenskom priemysle sa pripravuje zo semien horčice bielej známa koreninová požívatina — tabuľová horčica, d’alej sa semená horčice bielej používajú pri nakladaní uhoriek, pri konzervovaní rýb a pod.
Pestovanie horčíc je veľmi jednoduché a naši pestovatelia sa. k nemu radi uchyľujú (ako vôbec k jednoročným druhom). Vegetačná doba horčíc je krátka (asi tri mesiace) a celá manipulácia je jednoduchá.