LIŠAJNÍKY — LICHENES
Pľuzglerka islandská
ľudove lišajník islandský
Cetraria islandica
Rastlinka je vystupujúca, lupeňovitá, plochá, rozkonárená, za sucha hnedá, za vlhka zelenohnedá stielka. Miestami vidíme na stielke miskovité plodničky, v ktorých sú vreckaté výtrusy, ktorými sa pľuzgierka rozmnožuje. Rozmnožuje sa však aj nepohlavne drobnými čiastočkami stielky.
U nás je veľmi rozšírená v horských vresových lesoch. V severských štátoch je pľuzgierka islandská veľmi rozšírená.
Zbierajú sa celé stielky, obyčajne v trsoch, a to na jar alebo v jeseni. Očistia sa od cudzieho materiálu, najmä od machu, a usušia sa v tieni a v prievane. Obsahuje málo vody, takže sušenie netrvá dlho.
Stielka pľuzgierky obsahuje sliz, ktorý obsahuje najmä 10 % horkej kyseliny cetrarovej a 70 % výživného škrobu lichenínu, ktorý sa môže štiepit na cukor. V severských štátoch používajú, pľuzgierku často ako potravu pre ľudí i zvieratá, ba pripravuje sa z nej aj múka.
Do medicíny zaviedol pruzgierku už r. 1671 Borich pod názvom pľúcny alebo islandský mach, ktorý názov farmácia ponechala v názve Lichen islandicus. Pľuzgierka islandská je dosiaľ oficinálnym liečivom a je zložkou pľúcneho čaju (species pectorales).
Dávne používanie pľuzgierky islandskej pri tuberkulóze sa zdá dnes aspoň čiastočne opodstatnené, pretože sa z nej izolovalo antibiotikum — kyselina usnová, ktorá tlmí rast tuberkulóznych bacilov.