Borák lekársky
Borago. officinalis L.
Borák lekársky je dvojročná, 4-6 dm vysoká bylina, ktorá má dvojaké listy: spodné sú stopkaté, vajcovité a omnoho väčšie ako horné, sediace. Celá byľ je drsnoštetinatá.
Previsnuté, úhľadné, modré kvety sú na koncoch osí v riedkych závinkoch a majú pätdielny kalich, kolovitú, päťcípu korunu a päť tyčiniek. Plody sú štyri tvrdky.
Borák lekársky kvitne v letných mesiacoch.
Vlastou boráku je južná Európa, najmä Španielsko. U nás sa často pestuje v zahradkách ako liečivá rastlina, a tiež ako hľadaná zeleninová a koreninová rastlina. Často splaňuje.
Zbiera sa vňať (Herba boraginis), ktorá sa v čase kvitnutia odrezáva pri zemi, zbaví sa zlých spodných listov a usuší sa.
Najcennejším obsahom je 30 % hojivého slizu, živica, silica, soli, najmä mnoho dusičnanu draselného, 2 % kyseliny kremičitej.
Droga má močopudný a potopudný účinok, a zvonka pôsobí zmäkčujúco a protizápalove.
V kuchyni sa používa ako šalát s uhorkovou príchuťou. Vo farmácii sa droga niekedy používa na prípravu galeník, najmä čajov.

Čelad: Brezovité — Betulaceae

Breza bradavičnatá — Bříza bradavičnatá

Betula verrucosa E h r h.

Breza bradavičnatá je strom so známou bielou kôrou viditeľnou zďaleka i za súmraku. Mladé konáre majú červenohnedú kôru a sú prútovité, ohybné a previsnuté, pokryté živičnatými bradavičkami.
Listy sú dlhostopkaté, čepele sú trojhranné, vajcovité, dlhokončisté, dvakrát pílkovité.

Nevzhľadné drobučké kvietky sú zhluknuté do valcovitých jahniad. Breza je strom jednodomý, to znamená, že tyčinkové aj piestikové jahňady sú na jednom a tom istom strome. Tyčinkové jahňady sa tvoria už v jeseni v podobe dlhých valčekov, ktoré sa až na jar rozvíjajú a uvoľňujú sa peľnice.
Piestikové jahňady sa objavujú až z jari, sú menšie a po opelení sa zmenia vo valcovité šištice, v ktorých dozrievajú krídlaté nažky. Breza kvitne v apríli a v máji.

Vysieva sa a sadí sa často v lesoch, najmä na piesčitých pôdach a na mnohých miestach sa sama rozširuje náletom.

Zbierajú sa mladé listy (Foliurn betulae), trhané v júni a v júli. Je to oficinálna droga, obsahujúca triesloviny, horčinu, saponíny, glykozid betulozid a iné.

Droga je mierny močopudný a potopudný prostriedok.

Vo farmácii sa vyrábajú z drogy rôzne galenické preparáty, hlavne čaje, napr. močopudný čaj (species diureticae) a pod.

Zber tzv. brezovej vody alebo šťavy je u nás zakázaný, lebo sa tým poškodzujú stromy. Je to miazga mladých stromov. Získava sa najviac v severských krajinách navŕtavaním brezových kmeňov. Šťava dráždi pokožku a používa sa na prípravu vodičiek na vlasy.

Bôľhoj lekársky — Úročnik bolhoj

Anthyllis vulneraria L.

Bôľhoj lekársky je trváca, motýľokvetá bylina, ktorá vyháňa z podzemku vystúpavé alebo priame, jednoduché, chlpaté, asi 30 cm vysoké osi a dlhostopkaté, celistvookrajové, elipsovité listy. Osové listy sú nepárno perovito zložené.

Drobné kvety sú na koncoch osí zhluknuté do hlávok, podoprených prstovitorozoklanými listami. Kalichy sú päťzubé, naduté a plstnaté, koruny sú žlté, niekedy až slabo červenkasté, tyčinky sú jednozväzkové.
Plod je jednosemenný až dvojsemenný struk, uzavretý v uschnutom kalichu.

Bôľhoj lekársky rastie hojne na trávnatých stráňach a na suchých lúkach v predhoriach všetkých našich hôr a vytvára podľa sfarbenia koruny a kalicha rôzne odrody. V horských krajoch sa pestuje na poliach ako krmovina pod menom „žltá ďatelina“.

Zbierajú sa kvetné hlávky bez podporných listeňov (Flos anthyllidis).

Droga obsahuje triesloviny, saponín, sliz a žlté farbivo.

V ľudovej liečbe sa bôľhoj lekársky používal ako dobrý prostriedok na otvorené rany, na ktoré sa prikladala rozmliaždená vňať. Odtiaľ pochádza názov rastliny vo všetkých jazykoch, i v latinčine.

Sušený bôľhoj lekársky sa používaI ako náhradka za pravý čaj.

Borievka obyčajná    Jalovec obecný
Juniperus communis L.
Borievka obyčajná je ker, ktorý výnimočne dosahuje i stromovitý vzrast. Rastie na suchých horských stráňach a v piesočnatých riedkych borovicových lesoch. Porastený je krátkymi, tuhými, pichľavými, oinovatenými ihlicami, ktoré sú zoskupené do trojpočetných praslenov.
Kvety sú dvojdomé, takže v prírode sa vyskytujú jednak samčie kry s peľnicovými kvetmi, nakopenými v drobných jahňadách, jednak samičie kry s piestikovými kvetmi, zloženými z praslenu troch plodných šupín.
Po opelení, ktoré vykonáva vietor, plodné šupiny zrastajú, zdužnatejú a vytvoria nepravú bobuľu, borievku, veľkú ako hrach.
Bobule dozrievajú až v druhom roku, takže na piestikových kroch nájdeme popri zelených, drobných nezrelých bobuľách aj zrelé, modré a voskovým povlakom veľmi oinovatené bobule.
Zbiera sa drevo a plody. Drevo (Lignum juniperi) sa u nás nesmie ťažiť, lebo borievka je chránená rastlina. Podľa potreby sa dováža zo zahraničia. Plody (Fructus juniperi) sa zbierajú až v druhom roku v jeseni, ked‘ dozrievajú a nadobudnú peknú, modrofialovú farbu.
Zbierame ich ručne, v rukaviciach, lebo ihličie veľmi pichá. Možno ich tiež klepaním striast na podložené plachty. Zber sa musí hned‘ vyčistiť a zbaviť všetkých cudzIch primiešanín, najmä nezrelých bobúľ, ihličia, konárikov a pod.
Plody sušíme v tieni a v prievane a uskladňujeme ich v uzavretých nádobách, vo veľkom množstve ich uskladňujeme vo vreciach.
Droga obsahuje až 3 % silice, invertný cukor, juniperín, živicu, rôzne kyseliny, terpény a i. Prv bývala droga obľúbeným liečivom pri chorobách močových ciest a žalúdka. Má diuretické, močopudné účinky a je súčastou oficinálneho diuretického čaju.
Borievky sú tiež dôležitou surovinou pre likérový priemysel, ktorý z nich pripravuje známu borovičku a gin.
V zime borievky a jarabinky slúžia na potravu vtákom, najmä čvikotám, ktoré vtedy nemajú inú potravu, pritom dobre prispievajú k rozširovaniu borievky po okolí.

Brečtan popínavý    Aralkovité
Hedera helix L.    Araliaceae
Opis: Vždyzelená liana, pridržiavajúca sa podkladu priliepavými koreňmi. Drevnatá stonka je bohato rozkonárená, listy sa prejavujú zaujímavou dvojtvárnosťou: na nekvitnúcich plazivých stonkách sú striedavé, dlaňovito laločnaté, pevné, nápadné svetlou žilnatinou. Rodivé vzpriamené stonky majú úzko vajcovité listy, usporiadané v špirále okolo osi, s nenápadnou žilnatinou. Na rodivých konároch sa nevytvárajú vzdušné korene. Kvety sú žItkastozelené, usporiadané do okolíkov. Kvitnú v auguste až v októbri. Plody sú čierne, modré bobule.
Pôvod a rozšírenie: Brečtan pravdepodobne pochádza z Európy. Dnes rastie v Európe a v Ázii a bol zavlečený do Severnej Ameriky. Je veľmi rozšírený v tienistých lesoch, kde sa popína po kmeňoch stromov.
Používaná časť rastliny: Na kozmetické a liečebné účely sa používajú usušené staršie dlaňovito laločnaté listy.
Obsahové látky: Dlaňovito laločnaté listy obsahujú 4 % saponínov, z ktorých pri fermentatívnom štiepení vznikajú alfa a beta hederíny.
Použitie v kozmetike: Kozmetika využíva najmä účinky alfa-hederínu na odstraňovanie opuchlín. Stabilizovaný výťažok brečtanu sa aplikuje vo forme krému a iných kozmetických prípravkov. Veľmi účinný je obklad z rozmiaganých, vopred umytých brečtanových listov priložený (nie dlhšie ako 15 minút!) na opuchnuté miesta. Po sňatí obkladu sa miesta utierajú mierne vIhkým plátnom namočeným v liehu.
Iné použitie: V lekárstve sa využívajú účinky saponínov. Saponíny uvoľňujú dýchacie cesty pri nachladnutí a majú protikŕčové účinky. Dávkovanie však musí určiť lekár, pretože vo väčšom množstve je droga jedovatá. Veľmi jedovaté sú bobule brečtanu. Brečtan popínavý má mnoho rozmanitých variet a kultivarov odlišujúcich sa tvarom a farbou listov, ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny.