Dráč obyčajný

Dráč obyčajný    Drišťál obecný
Berberis vulgaris L.
Dráč je ker s obrátenovajcovitými, jemne pílkovitými listami, vyrastajúcimi z pazúch trojdielnych tŕňov, ktoré nie sú ničím iným ako premenenými listami. V máji sa na ňom rozvíjajú početné, úhľadné, previsnuté strapce žltých kvetov.
Kvet sa skladá zo šiestich voľných, jasnožltých kališných lístkov, zo šiestich žltých korunných lupienkov, šiestich tyčiniek a piestika. Piestik po opelení dozrieva na podlhovasté, šarlátovočervené bobule. Kvety nepríjemne zapáchajú.
Dráč bol u nás kedysi veľmi rozšírený v kroviskách, na medziach, pri plotoch a na rumoviskách, avšak odvtedy, čo sa zistilo, že je jedným z hostiteľov obilnej hrdze, nebezpečného cudzopasníka raži, bol z okolia polí vyhubený a nesmie sa tu vysadzovať.
Dnes sa sadí iba v parkoch a záhradách, vzdialených od poľných kultúr a v lesoch. Záhradníci s obľubou lemujú týmto ozdobným krom chodníky a aleje. Na Slovensku je miestami dost hojný.
Dráč obsahuje vo všetkých častiach, okrem zrelých bobúľ, berbínové alkaloidy, z ktorých je hlavný jedovatý berberín.
Listy, kôra i koreň sa kedysi v medicíne často používali. Dnes sa spracúva vo farmaceutickom priemysle iba kôra koreňov (Cortex radicis berberidis vulgaris).
Nezrelé bobule dráča tiež obsahujú prudké alkaloidy a nie sú používateľné, po dozretí ich však strácajú a stávajú sa jedlými. Majú mierne preháňavý účinok.
Dráč možno upotrebiť i technicky, lebo poskytuje vzácne, tvrdé, jemné, žlté drevo, ktoré je vhodné na rôzne stolárske a rezbárske práce.

dráč obyčajný

Pivoňka lekárska

Pivoňka lekárska — Pivoňka lékarská
Paeonia officinalis L.
Pivonky sú obľúbené kvety v našich záhradách. Pochádzajú z južnej Európy, prípadne až z východnej Azie. Sú trváce a majú v zemi podlhovasté, zhrubnuté koreňové hľuzy. Z hľúz vyháňajú hrubé, tuhé osi s listami, ktorých čepele bývajú delené až zložené, a s mohutnými kvetmi.
Úhľadný kvet má naspodku päť voľných kožovitých kališných lístkov, 5-12 voľných nachových korunných lupienkov, mnoho tyčiniek a niekoľko chlpatých semenníkov, ktoré po opelení dozrievajú na mechúriky.
Kvety sú obyčajne plné, lebo tyčinky sa väčšinou premenia na korunné lupienky.
Pivonky sa pestujú najlepšie a najrýchlejšie delením starých koreňových hľúz. Na jar sa vysádzajú vedľajšie, hľuzovité korene do vzdialenosti 1 X 1 m. Môžu sa tiež predpestovať zo semien, ktoré dobre kIíčia, avšak to je zdlhavý spôsob, lebo semenáčiky kvitnú až v treťom roku.
Pestovatelia si musia uvedomiť, že všetky druhy a odrody pivoniek sú jedovaté. Inak je množenie pivoniek veľmi dobré. Na lekárske účely sa móžu pestovať iba odrody pivonky lekárskej s nachovými kvetmi. Rastliny s ružovými alebo bielymi kvetmi sú neprípustné.
Kedysi boli pivonky liekom proti epilepsii, padúcnici, proti dne a rôznym kŕčom. Dnes sá používajú predovšetkým kvety (Flos paeoniae officinalis). Sú to nachovočervené korunné lupienky, ktoré sa zbierajú z úpine rozvinutých kvetov prv, než sa začnú rozpadávat.
Sušia sa rýchlo, aby nestratili prirodzenú červenú farbu. Uskladňujú sa v suchých nádobách, chránených pred svetlom. Obsahujú farbivo peonidín, sliz a trieslovinu. Pre peknú farbu a vôňu sú zložkou kadív.
Pivonka d’alej poskytuje koreň. (Radix paeoniae officinalis), ktorý obsahuje alkaloid peonín. Vykopáva sa na jar a slúži na výrobu galeník a špeciálnych prípravkov.
Niekedy je dopyt aj po semene (Semen paeoniae officinalis).

pivoňka lekárska

Ostrôžka poľná

Ostrôžka poľná — Ostrožka
ľudove stračia nôžka poľná — stračka polní
Consolida regalis G r a y, Delphiniurn consolida L.
Ostrôžka poľná je drobná jednoročná rastlina s rozkonárenou osou, na ktorej sú listy trojito strihané na čiarkovité segmenty a riedke strapce úhľadných modrých kvetov. Okvetie sa skladá z piatich, korunovito sfarbených, kališných lástkov, z ktorých zadný je pretiahnutý v dutú ostrohu.
Korunné lupienky zrastajú v maličkú prilbu, ktorá tiež vybieha v ostrohu, vloženú do vonkajšieho obalu ostrohy. Má mnoho tyčiniek a piestik po opelení dozrieva na mechúrik.
Ostrôžka poľná rastie ako burina na poliach a na rumoviskách, najradšej však v obilí.
Zbiera sa jednak celá vňať (Herba consolidae regalis, Herba calcatrippae), jednak samé sýtomodré kvet y (Flos calcatrippae), trhané bez stopiek. Obidve sa rýchlo usušia v tieni a v prievane, aby si kvety zachovali svoju prirodzenú farbu.
Kvety obsahujú farbivo antokyán, delfinínchlorid; niekoľko alkaloidov.
Ostrôžka je jedovatá bylina. V starších dobách mala povesť močopudného prostriedku a užívala sa aj proti kašľu, proti cudzopasným červom a pod. Dnes sa používa iba vo zverolekárstve.
Iné, príbuzné druhy ostrôžky sa nesmú primiešavať do zberu.

ostrôžka poľná

Pečeňovník trojlaločný

Pečeňovník trojlaločný — Jaterník, podléska
Hepatica triloba G i 1 1., Hepatica nobilis M i 1 1., Anemone
hepatica L.
Pečeňovník trojlaločný má v zemi šupinatý podzemok, z ktorého vyrastá hned‘ na jar na dlhých, chľpkami pokrytých osiach jednotlivo niekoľko úhľadných kvetov a po odkvitnutí dlhostopkaté listy. Kvet pozostáva zo 6 až 9 voľných, modrých, zriedka ružových okvetných lístkov.
Kvet je odspodku podopretý tromi ochrannými
má množstvo tyčiniek a väčší počet piestikov, ktoré po opelení dozrievajú na zobákovité nažky.
Listové čepele sú holé, vykrojené na tri laloky. Škvrny pripomínajú chorú pečeň, z čoho vznikol i názov rastliny, ako aj starý spôsob používania listov pri chorobách pečene. Listy sa kedysi používali aj na zastavenie krvácania.
Pečeňovník rastie hojne takmer po celom Slovensku i v Čechách, a to vo vlhkých lesoch, najmä pod lieskami a s obľubou sa vysádza v záhradkách.
Dnes sa zbierajú listy (Foliurn Hepaticae nobilis) ako močopudný prostriedok. Zbierame len mladé listy, bez stopiek, obyčajne až po odkvitnutí. Hned‘ na jar sa vyskytujú na podzemku staré, minuloročné, už zhnednuté listy, ktoré nezbierame.
Zriedka sa vyžadujú aj kvety.
Obsahovou látkou listov je olej anemol, glykozid hepatrilobín a triesloviny.

pečeňovník trojlaločný

Borievka obyčajná

Borievka obyčajná    Jalovec obecný
Juniperus communis L.
Borievka obyčajná je ker, ktorý výnimočne dosahuje i stromovitý vzrast. Rastie na suchých horských stráňach a v piesočnatých riedkych borovicových lesoch. Porastený je krátkymi, tuhými, pichľavými, oinovatenými ihlicami, ktoré sú zoskupené do trojpočetných praslenov.
Kvety sú dvojdomé, takže v prírode sa vyskytujú jednak samčie kry s peľnicovými kvetmi, nakopenými v drobných jahňadách, jednak samičie kry s piestikovými kvetmi, zloženými z praslenu troch plodných šupín.
Po opelení, ktoré vykonáva vietor, plodné šupiny zrastajú, zdužnatejú a vytvoria nepravú bobuľu, borievku, veľkú ako hrach.
Bobule dozrievajú až v druhom roku, takže na piestikových kroch nájdeme popri zelených, drobných nezrelých bobuľách aj zrelé, modré a voskovým povlakom veľmi oinovatené bobule.
Zbiera sa drevo a plody. Drevo (Lignum juniperi) sa u nás nesmie ťažiť, lebo borievka je chránená rastlina. Podľa potreby sa dováža zo zahraničia. Plody (Fructus juniperi) sa zbierajú až v druhom roku v jeseni, ked‘ dozrievajú a nadobudnú peknú, modrofialovú farbu.
Zbierame ich ručne, v rukaviciach, lebo ihličie veľmi pichá. Možno ich tiež klepaním striast na podložené plachty. Zber sa musí hned‘ vyčistiť a zbaviť všetkých cudzIch primiešanín, najmä nezrelých bobúľ, ihličia, konárikov a pod.
Plody sušíme v tieni a v prievane a uskladňujeme ich v uzavretých nádobách, vo veľkom množstve ich uskladňujeme vo vreciach.
Droga obsahuje až 3 % silice, invertný cukor, juniperín, živicu, rôzne kyseliny, terpény a i. Prv bývala droga obľúbeným liečivom pri chorobách močových ciest a žalúdka. Má diuretické, močopudné účinky a je súčastou oficinálneho diuretického čaju.
Borievky sú tiež dôležitou surovinou pre likérový priemysel, ktorý z nich pripravuje známu borovičku a gin.
V zime borievky a jarabinky slúžia na potravu vtákom, najmä čvikotám, ktoré vtedy nemajú inú potravu, pritom dobre prispievajú k rozširovaniu borievky po okolí.

borievka obyčajná

Cesnak kuchynský

Cesnak kuchynský — Česnek kuchyňský
Alliutn sativum L.
Cesnak kuchynský je známa trváca, až pol metra vysoká bylina, ktorá má v zemi cibuľu, zloženú z pazúrkovitých pacibuliek čiže „strúčikov“, zabalených do belavých šupiek. Z cibule vyrastá oblá os, až do polovice riedko porastená čiarkovitými, končistými listami, ktorá má na konci okolík špinavobielych kvetov, uzavretých pred rozkvitnutím v blanovitorn tulci. Kvety sú trojpočetné. Okolíky majú okrem kvetov aj rozmnožovacie cibuľky. Plod je tobolka.
Čas kvitnutia je jún až august.
Cesnak kuchynský sa pestuje na Slovensku najmä na Záhorí a na južnej Morave ako zelenina. Rozmnožuje sa tak, že sa jednotlivé cesnakové strúčiky v jeseni alebo na jar sadia na pripravené pole.
Zbierajú sa dužnaté cibule (Bulbus allii sativi), ktoré sa po uvädnutí byle vytrhávajú, očistia sa od hliny, rozložia a nechajú uschnúť bez toho, že by sa olúpali.
Cesnaková cibuľa obsahuje trocha prchavého éterického oleja, ktorý dáva cesnaku charakteristický zápach a spôsobuje slzenie. Ako hlavná zložka sa d’alej uvádza silicový glykozid aliín, ktorý sa enzýmom alinázou rozkladá na alicín. Alicín je veľmi účinné antibiotikum, ktoré ničí väčšinu mikroorganizmov, podobne ako penicilín. Podľa bádateľa Tokina obsahuje cesnak aj fytoncídy, tiež baktericídne látky. Okrem toho je v cesnaku ešte rodanovodík, 20 % polyózy, jód a vitamíny 131 a C.
Z obsahu vidieť, aká dôležitá a zdravá zelenina je cesnak.
Má protihIístové a protisklerotické účinky, dezinfikuje črevný trakt, takže sa používa pri hnačkách a uplavici, zabraňuje škodlivému pôsobeniu jedov v tele a pôsobí asi aj proti rakovine, čo dokazuje príslušná štatistika. Cesnak sa s úspechom prikladá na miesta poštípané osami, včelami a iným hmyzom.
Vo farmácii sa cesnak používa na prípravu početných galeník a na získavanie silice (Oleum allii sativi).
Priaznivý účinok cesnaku na ľudský organizmus je nesporný a podrobuje sa živému, intenzívnemu výskumu.

cesnak kuchynský

Cesnak medvedí

Cesnak medvedí Česnek medvědí
Allium ursinum L.
Cesnak medvedí je ďalšia trváca, cibuľovitá, jednoklíčna bylina, ktorá má v zemi štíhlu, hladkú cibuľu, z ktorej vyrastajú jednak dva elipsovito kopijovíté, dlhostopkaté listy a jednak asi 20 cm vysoký, trojhranný, kvetonosný stvol.
Biele kvety sú zoskupené na konci stvola do hustého okolíka a sú trojpočetné, zložené zo šiestich bielych kvetných lístkov, šiestich tyčiniek a piestika, ktorý dozrieva na tobolku.
Čas kvitnutia je máj a jún.
Cesnak medvedí je úhľadná bylina, ktorá rastie vo vlhkých hájoch, v bukových lesoch nížin a v tienistých horských lesoch na vlhkých miestach, kde vytvára husté porasty.
Zbiera sa jednak celá kvitnúca vňať, jednak cibuľa (Herba et Bulbus allii ursini). Kvitnúca vňat sa zbiera v čase plného rozkvetu, cibuľa sa vyrypuje v jeseni.
Celá bylina obsahuje približne tie isté zlúčeniny ako cesnak kuchynský a ostatné druhy tohto rodu. Má tiež charakteristický cesnakový zápach a oblast jeho použitia je rovnaká ako pri cesnaku kuchynskom.
Vo farmácii sa niekedy táto droga používa namiesto kuchynského cesnaku. Baktericídne účinky cesnaku medvedieho sa dokázali.

cesnak medvedí

Konvalinka voňavá

Konvalinka voňavá — Konvalinka vonná
Convallaria majalis L.
Konvalinka voňavá je trváca, 15-20 cm vysoká, jedovatá bylina, vyháňajúca z plazivého, článkovaného podzemku dva elipsovité až kopijovité, celistvo okrajové listy, ktorých stopky sú naspodku obalené blanovitými pošvami. Kvetonosný stvol má jednostranný strapec voňavých, bielych, previsnutých, krátkostopkatých kvetov, vyrastajúcich z pazúch listeriov.
Kvety majú zvonkovité, šesťzubé okvetie, šest tyčiniek. Plody sú guľaté, červené, jedovaté bobule.
Konvalinka voňavá je známa, obľúbená bylina našich listnatých lesov a hájov. Často sa pestuje aj v záhradkách a v skleníkoch delením podzemkov a koreňov. Kvitne v máji a v júni.
Zbiera sa list (Folium convallariae). Odrezáva sa nožom tesne pri zemi, burina sa odstráni a jedovatý list sa opatrne usuší.
Obsahuje viac jedovatých glykozidov, najmä konvalatoxín a konvalamarín a zmes saponínov, silicu, organické kyseliny a
Konvalinkové glykozidy sú blízke srdcovým náprstníkovým glykozidom a tiež zvyšujú výkonnost srdca. Majú aj močopudný a preháňajúci účinok.
Konvalinka je aj technická droga. Používa sa na výrobu kýchacích práškov a šnupavého tabaku. Kvety sa používajú vo voňavkárstve na získavanie konvalinkového parfumu.
Vo farmácii sa droga používa na prípravu početných galeník a špeciálnych prípravkov.

konvalinka voňavá

Čakanka obyčajná

Čakanka obyčajná — Čekanka obecná
Cichorium intybus L.
Čakanka obyčajná je mohutná, vyše 1 m vysoká, rozkonárená, trváca bylina s vretenovitým, mliečnatým koreňom, s prízemnou ružicou perovito dielnych listov a s tuhými osami. Osové listy a listy pestovaných rastlín sú podlhovasto kopijovité a takmer celistvo okrajové. Veľké, úhľadné, jasno modré kvetné úbory sedia na koncoch konárov a majú dvojradový zákrov a asi 12-20-iba jazykovitých, obojpohlavných, modrých kvetov.
Plody sú nažky. Čakanka kvitne od júla do jesene.
Rastie divo všade pri cestách, na pahorkoch, na medziach a často sa pestuje zo semien ako hospodárska a priemyslová rastlina.
Zbiera sa koreň (Radix cichorii, Radix intybi), a to na farmaceutické účely iba z divo rastúcich bylín. Niekedy sa požaduje aj kvitnúca vňat (Herba cichorii). Korene sa vyrypujú v jeseni, očistia sa a sušia. Vňať sa zbiera v lete bez hrubých konárov.
Čakanka obsahuje predovšetkým horčinu cichorín, namiesto cukru (ako všetky astrovité rastliny) inulín, d’alej cholín, tuk, gumu a i. Koreň obsahuje okrem toho trocha silice, mastný olej, živicu, trieslovinu.
Droga má charakteristickú vôňu a horkú chut. Má žlčopudné účinky a podporuje trávenie.
Vo farmácii sa z drogy pripravujú niektoré liečivé čaje.
Hlavný význam čakanky je ten, že sa u nás pestuje ako cukrovka, pre tlstý, vretenovitý koreň, ktorý sa používa na výrobu známej kávoviny „cigorky“.
V rozličných krajinách sa udržiava povest, že pravidelné požívanie kávy z cigorky má vraj za následok vznik kŕčových žíl a hemoroidov. Tento nepriaznivý vplyv na cievnu sústavu spôsobujú vraj zvláštne látky, ktoré sa nachádzajú v koreni čakanky.

čakanka obyčajná

Púpava lekárska

Púpava lekárska    Smetanka lékařská
ľudove pampeliška
Taraxacum officinale W e b.
Púpava lekárska je asi 15 cm vysoká, trváca bylina s vretenovitým, dužnatým a mliečnatým koreňom a s krátkym podzemkom, z ktorého vyrastá mohutná ružica známych prízemných, hrubogracovitých, mliečnatých listov. Každy rok na jar vyrastá z ružice dutý, mliečnatý stvol, zakončeny jediným, ozdobnym, žitým úborom, podopretým strechovitým trojradovým zákrovom. súbor obsahuje do 200 žltých, samých jazykovitých, obojpohlavných kvietkov.
Plody sú páperisté nažky, ktoré po dozretí vytvárajú známe „páperisté gule“. Púpava kvitne celú jar a častó ešte raz v jeseni. Rastie všade na trávnikoch, na lúkach, pri cestách a v záhradách.
Dnes sa zbiera celá rastlina, čiže vňat s koreňom (Radix taraxaci cum herba) a vyrypuje sa bez úborov hnedr na jar, pred rozkvitnutím. Korene sa očistia, umyjú a sušia sa v tenkých vrstvách v tieni a v prievane. Dosušit sa môžu aj umelým teplom. Niekedy sa požadujú a vyrypujú iba korene bez vriate (Radix taraxaci).
Droga obsahuje horčinu taraxacín, fytosteroly taraxasterol a homotaraxasterol, inulín, sliz, triesloviny, kaučuk, živicu a i. V listoch je mnoho vitamínu C.
Droga má žlčopudné, močopudné účinky. Obsahuje horčiny a zastavuje krvácanie.
Vo farmácii sa používa na výrobu rôznych galenických prípravkov. Sušeny koreň má veľký technický význam pri výrobe kávovej náhradky.
V ľudovej liečbe púpava mala a má aj doteraz dobrú povesť ako účinné liečivo pri chorobách pečene, žlčníka, pri žltačke a cukrovke. Mladé listy sa môžu jest ako zdravý šalát.

púpava lekárska