Rozchodník prudký
Rozchodník prudký je drobná, trváca, tučno listovitá bylinka, vyháňajúca z plazivého podzemku niekoľko cm vysoké osi, porastené sediacimi, vajcovitými, mäsitými listami. Tieto mäsité listy zadržujú v sebe veľa vody, a tak dokážu, ako všetky tučnolistovité rastliny, vzdorovať dlhotrvajúcemu suchu.
Žlté kvety na koncoch osí majú päť kališných lístkov, päť korunných lupienkov, desať tyčiniek, päť piestikov, z ktorých po opelení dozrievajú pIody — mechúriky.
Rozchodník prudký kvitne v júni a v júli.
Rastie najradšej na skalnatých stráňach, na piesčinách, na múroch a pri cestách, kde jeho žlté kvety tvoria často súvislé a nápadné žlté plochy.
Vňať (Herba sedi acris cum floribus) má ostrú, škrabľavú chuť. Jej šťava spôsobuje sčervenenie kože aj pľuzgiere, vyvoláva vracanie a preháňa. Obsahuje alkaloid sedamín, rutín, sliz a iné.
V ľudovej liečbe sa používa šťava rozchodníka prudkého proti nádorom a pri pálení a svrbení hemoroidov.
Spolu s imelom a kvetmi hlochu má pôsobiť proti vysokému krvnému tlaku.
Príbuzný rozchodník biely (Sedum album L.) má podobné účinky.

Rumanček diskovitý
Matricaria discoidea DC.
Rumanček diskovitý je tiež jednoročná bylina s hrubou, čiastočne poliehavou osou, nápadne husto porastenou dvojito až trojito perovito strihanými listami a čiarkovitými, kopijovitými segmentmi.
Na kužeľovitom, dutom, bezplevnom lôžku sú iba žlto zelenkasté, štvorcípe, rúrkovité kvietky, kým jazykovité obvodové kvety chýbajú. Tým sa podstatne líši od rumančeka pravého.
Kvitne v ten istý čas ako rumanček pravý. Plody sú bezpáperisté nažky.
Pôvod tohto druhu rumančeka je zaujímavý tým, že jeho pôvodnou vlasťou je severná Amerika a východná Azia, odkiaľ sa dostal pred sto rokmi, asi cez botanické záhrady do Európy, kde sa mimoriadne rozšíril.
U nás rastie teraz všeobecne na dvoroch, na okrajoch ciest, na železničných násypoch a pod.
Vonia rovnako príjemne a prenikavo ako rumanček pravý.
Zbierajú sa opäť kvetné úbory (Flos rnatricariae discoideae). Obsahuje tie isté látky ako rumanček pravý, má však menej silice a nemá protizápalový účinok.
U nás sa nesmie primiešavať alebo zamienať s rumančekom pravým. Zbiera sa len pre súkromnú potrebu alebo pre ľudovú liečbu.

rumanček diskovitý

Rozmarín lekársky
Rosmarinus officinalis L.
Rozmarín lekársky je vždyzelený, 1-2 m vysoký krík so známymi, prútnatými konármi a s voňavými, úzkymi, čiarkovitými, kožovitými, na okrajoch zvinutými, na vrchnej strane bielo plstnatými listami.
V pazuchách listov sú nakopené do vidlíc bledomodré, pyskovité kvety, ktoré majú iba dve tyčinky.
Plody sú tvrdky. Rozmarín kvitne od júna do augusta.
Patrí k juhoeurópskej kvetene, kde rastie divo. U nás sa pestuje iba v kvetináčoch a v záhradách. Zimu neznáša.
Zbiera sa list (Folium rosmarini, Folium roris marini), ktorý sa zdŕha z odrezaných konárov a suší sa. Pre potreby praxe ho dovážame. List obsahuje až 2 % silice, triesloviny, živicu, horčinu a i. Má ostrú, gáfrovú chuť a silnú aromatickú vôňu.
Droga je účinná proti nadúvaniu, podporuje trávenie a prudko až nebezpečne dráždi pokožku. Neodporúča sa používať drogu na liečenie bez lekárskeho dozoru.
Vo farmácii sa z nej pripravujú vhodné galenické prípravky (nálevy, liečivé čaje, masti, náplaste) a získava sa silica (Oleum rosmarini).
Silica sa používa aj vo voňavkárskom a v kozmetickom priemysle (výroba kolínskej vody atď.). Čerstvé prúty bývajú odpradávna slávnostnou ozdobou svadobčanov.

rozmarín lekársky

Čeľact: Rešetliakovité    Rhamnaceae
Rešetliak prečisťujúci
Rharnnus cathartica L.
Rešetliak prečisťujúci je tŕnistý ker alebo až niekoľko metrov vysoký strom s vajcovitými až elipsovitými, zahrotenými, drobno pílkovitými listami.
Kvietky sú drobné, zelenkasté a voňavé. Vyrastajú na stopkách v pazuchách listov a sú štvorpočetné a nedokonale dvojdomé: pernicové kvety majú štvorcípy kalich, štyri nepatrné korunné lupienky, štyri tyčinky a zakrpatený semenník.
Piestik je ukrytý v čiaške samičích kvietkov. Plod je gulatá kôstkovica, veľká ako hrach, ktorá je najprv zelená, po dozretí celkom čierna.
Rešetliak prečisťujúci rastie dosť často v teplých hájoch, na kroviskách, výslnných stráňach a v riedkych lesoch. Kvitne v máji a v júni.
Zbierajú sa kôstkovice (Fructus rhamni eatharticae, Fructus spinae cervinae). Trhajú sa ručne v septembri a v októbri, zbavia sa všetkých nečistôt (konárikov, útržkov listov a i.) a opatrne sa usušia.
Droga je prudkým preháňadlom. Obsahuje preháňavo pôsobiace antrachinóny, ako napr. frangulaemodín, ramnoxantín (frangulín) a i., ďalej flavónové glykozidy (ramnelín). a iné.
Vo farmácii sa droga používa na prípravu rôznych galeník.
Zber rešetliakových kôstkovíc je pomerne malý. Omnoho viac sa zbiera kôra príbuzného druhu krušiny jelšovej, ktorá má rovnaké preháňavé účinky.
Rešetliak prečisťujúci má aj technický význam: tvrdé drevo sa používa na jemnejšie rezbárske práce, farbivom z nezrelých kôstkovíc sa farbí koža na žlto a šťava z nezrelých kôstkovíc dáva s kamencom „šťavnatú zeleň“.

Čeľaď: Mrkvovité    Daucaceae
(predtým Okonkaté — Unibelliferae)
Rasca lúčna
Carurn carvi L.
Rasca lúčna patrí do čeľadi mrkvovitých rastlín, nazyvaných predtým okolíkaté, ktoré majú kvety zostavené do okolíka, t. j. kvetné stopky vychádzajú z jedného bodu. Okolíky bývajú zriedka jednoduché, obyčajne sa skladajú z väčšieho počtu okolíčkov.
Okolíky môžu byt podopreté podpornými listeňmi, tzv. obalmi a okolíčky tzv. obalčekmi. Aj chemicke zloženie jednotlivych druhov je príbuzné, všetky obsahujú éterické oleje.
Rasca lúčna je známa dvojročná, niekoľko dm vysoká bylina s ryhovanou, lysou, rozkonárenou osou, na ktorej sa nachádzajú perovitovdvojdielne listy, ktorých lístky sú opäť perovito dielne, s úzkymi čiarkovitymi lístočkami.
Listy majú napuchnuté pošvy a najspodnejšie lístočky dolných lístkov stoja krížom proti sebe. Drobné biele kvety sú zostavené do zloženych okolíkov a nemajú ani obaly, ani obalčeky. Majú nezreteľný kalich, pät bielych korunných lupienkov, päť tyčiniek a plod — známu dvojnažku.
Rasca rastie u nás divo na lúkach a medziach, a často sa pestuje v záhradkách i v poľných kultúrach výsevom semien. Kvitne v máji a v júni.
Zbiera sa p1od (Fructus carvi). Zrelé rastliny sa požnú, zviažu do snopčekov a postavia sa na poli, aby doschli. Potom sa rasca vymláti a ziskané plody sa usušia.
Rasca obsahuje 3-7 % silice (Oleurn carvi aethereum.), 10-20 % mastného oleja, bielkoviny, cukor a i. V silici sú najdôležitejšie zložky karvón a limonén. Od pomeru týchto dvoch zložiek závisí akost rasce.
Upotrebenie rasce je veľmi rôzne. Rasca sa používa ako liečivo, ako kuchynské korenie, aj ako technická droga, najmä pri výrobe likérov (rascovica) a konzerv.
Vo farmácii sa používa na prípravu početných dôležitych galeník (aromatické vody, liehy, sirupy, liečivé čaje) a má vyznačný účinok proti nadúvaniu, na tvorbu mlieka a na posilnenie žalúdka. Aj v ľudovej liečbe sa využívajú vlastnosti drogy pri nadúvaní, pri kŕčoch tráviacich ústrojov, pri bolestiach hlavy atď.
Je zaujímavé, že pre vtákov je rasca jedovatá. Vrabec po požití niekoľkych zrniek zhynie.

Čeľaď: Rutovité — Rutaceae

Ruta voňavá — Routa vonná

Ruta graveolens L.

Ruta voňavá má v zemi trváci drevnatý podzemok, z ktorého vyrastá priama, rozkonárená, až pol metra vysoká os s perovito zloženými dvojdielnymi až trojdielnymi listami. Ich jednotlivé segmenty sú klinovité, dužnaté, lysé, na líci žltozelené, na rube modrooinovatené a pokryté vonnými žliazkami.

Žlté kvety sú zoskupené do bohatých vrcholíkov a sú 4-5 početné, zložené zo štyroch alebo piatich kališných lístkov, zo štyroch alebo piatich žltých, lyžicovito prehĺbených, žľaznatých korunných lupienkov, z 8-10 tyčiniek a zo semenníka so štyrmi bliznami.
Plod je štvorpuzdrová až päťpuzdrová tobolka.

Ruta voňavá rozkvitá až v letných mesiacoch.

Pochádza z južnej Európy. U nás ju poznáme iba pestovanú na suchších, vápenných, výslnných polohách, kde sa množí predpestovaním zo semien alebo vegetatívne, delením starých trsov.

Zbiera sa alebo len list (Foliurn rutae), alebo celá vňať (Herba rutae). Listy sa zdŕhajú z byle. Vňať sa môže rezať niekoľkokrát do roka.

Ruta obsahuje silicu (Oleum rutae), glykozid rutín, živicu, horčinu, triesloviny a iné.

Vo farmácíi sa droga používa na výrobu početných galeník (aromatické vody, ako Aqua rutae, tinktúry, pilulky, liečivé čaje) a na izoláciu rutínu, ktorý sa užíva proti priepustnosti krvných kapilár. Na izoláciu rutínu dnes dovážame z Číny jerlín japonský.

Ruta sa tiež používa pri menštruačných ťažkostiach, proti hlístam u detí, tiež ako prostriedok dráždiaci pokožku a znižujúci reumatické a neuralgické bolesti, ako aj bolesti hlavy pri návale krvi do hlavy.

Ruta voňavá je aj priemyslovou rastlinou. Rutový olej sa používa pri vyrobe koriaku, pri príprave orientálneho likéra raki, a vo voňavkárstve.

Ruta je do určitej miery jedovatá rastlina. Pri zbere a manipulácii spôsobuje na koži nepríjemné vyrážky.

Ranostaj pestrý — Čičorka pestrá

Coronilla varia L.

Ranostaj pestrý je trváca motýľokvetá bylina. Z drevnatého podzemku vyrastajú početné poliehavé, rozkonárené osi. Listy sú nepárno perovito zložené so 14 jarmami, ktorých jednotlivé lístky sú podlhovastoelipsovité, zakončené krátkou bodlinkou.

Kvety sú zoskupené na koncoch dlhých kvetných stopiek do bohatých okolíkov. Sú motýľokvetého typu (pozri komonicu) a pestrofarebné, lebo strieška býva ružová s tmavšími škyrnami, obidve krídla sú ružovkasté a člnok je takmer biely.
Vyskytujú sa aj celé ružové alebo ružovkasté kvety. Tyčiniek je 10, sú dvojzväzkové. Plod je struk, semená sú podlhovasté, hnedé.

Ranostaj je ozdobná, úhľadná bylina, pri ktorej sa v čase kvetu, t. j. v letných mesiacoch, každý so záujmom zastaví a deti ju s obľubou trhajú do kytíc. Avšak pred tým treba varovat, lebo ranostaj je prudko jedovatá rastlina.
Nebezpečenstvo je tym väčšie, že ranostaj rastie všade hojne, na suchších lúkach, na medziach a trávnatých stráňach a že o jeho jedovatosti nikto nevie.

Rastlina obsahuje vo všetkých častiach, najmä však v semenách glykozidy: koronilín, koronilozid a koronizid, ktoré majú na srdce rovnaký vplyv ako jedovaté náprstníkové glykozidy.

Zaujímavé je ľudové pozorovanie, o ktorom sa môže každý ľahko presvedčit, že pasúci sa dobytok sa ranostaju vyhýba.

Vňať (Herba coronillae variae) sa používa v ľudovej liečbe ako čaj pri „srdcovej nervozite“ spojenej s astmatickými záchvatmi. Bez lekárskeho dohľadu sa čaj neodporúča.

Čeľaď: Rosičkovité    Droseraceae
Rosička okrúhlolistá — Rosnatka okrouhlolistá
Drosera rotundifolia L.
Rosička okrúhlolistá je pamätná trváca bylina, ktorá patri medzi malý počet hmyzožravých rastlín našej kveteny. Okrúhle, dlhostopkaté listy, ktoré tvoria prízemnú ružicu, sú na vrchnej strane porastené červenými chlpmi, zakončenými guľatou žliazkou.
Žliazka vylučuje ligotavú, lepkavú tekutinu, na ktorú sa ľahko prilepí drobný hmyz. Tým sa list podráždi, schúli sa okolo hmyzieho telíčka, žliazky začnú pritom vylučovať látku podobnú žalúdočnému pepsínu, a tak rastlina hmyz stravuje.
Z listovej ružice vyháňa rosička niekoľko nitkovitých, tuhých a lesklých osí, na ktorých sú závinky bielych päťpočetných kvietkov. Plody sú tobolky.
Rosička rastie na Slovensku vzácne, na rašeliniskách,
Českých zemiach je hojná v rybničných panvách. Je to najmä Budějovicko-třeboňská panva s povestnými borkovickými rašeliniskami, ďalej Šumava, juhozápadná a severná Morava.
Zbiera sa celá vňať (Herba droserae rotundifoliae, Herba rorellae). Obsahuje bielkoviny štiepiace enzým drozerín, chinón, drozerón, kyseliny a i. Droga má protisklerotické, diuretické a odhlieňovacie účinky.
Vo farmácii sa používa na prípravu galeník a rôznych špeciálnych prípravkov.
Povest o liečivých účinkoch rosičky vzrástla medzi ľudom v tomto storočí do takej miery, že mnohí nadšenci videli v nej nielen bezpečný prostriedok proti arterioskleróze, ale dokonca prostriedok „na omladnutie“.
Náleziská tejto biologicky zaujímavej a vzácnej byliny sa doslova plienili a pustošili, a preto vydal Ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody zákaz zberu. Rosička je úradne chránená a nesmie sa u nás zbierať. Potrebné množstvo dovážame.
Pokusy pestovať rosičku v normálnych pôdach sa nevydarili. Bolo by to snáď možné iba v polokultúrach na neporušených miestach rašelinísk.

Ríbezľa čierna — Meruzalka černá
ľudove rybíz černý Ribes nigrum L.
Ríbezľa čierna je ker vysoký 1-2 m, ktorý má stopkovité, trojlaločnaté až päťlaločnaté, hrubo pílkovité listy, porastené chĺpkami. Kvety sú päťpočetné: majú spodný semenník, na ktorom je zvončekovitá čiaška s piatimi kališnými, naspäť ohnutými lístkami, d’alej päť žltých až červenkastých korunných lupienkov a päť tyčiniek.
Plody sú známe čierne bobule.
Listy i plody majú za čerstva nepríjemný plošticový zápach, preto ľud nazýva ríbezľu čiernu „smradľavá ríbezľa“. Tento zápach však u dobre vyzretých plodov, a najmä po konzervovaní, celkom mizne.
Ribezľa čierna je dnes z celého rodu ríbezlí lekársky a potravinársky najcennejšia. Zbierajú sa jednak čierne bobule (Baccae ribis nigri), jednak list (Folium ribis nigri).
Bobule obsahujú cukor, kyseliny, najmä kyselinu jablčnú, pektínové látky, emulzín a veľké množstvo vitamínu C. Listy obsahujú triesloviny, emulzín a vitamin C. Listy majú močopudný a potopudný účinok a oddávna sa používali pri chorobách močových ciest.
Čaj z listov je známy prostriedok proti čiernemu kašľu detí a kŕčovitému kašľu dospelých.
Ríbezľa čierna je obľúbená v Rusku, ,kde sa bobule ríbezle čiernej jedia surové alebo zavárané, prípadne sa požívajú ako sirup alebo želé. Čerstvé listy sa pridávajú k uhorkám pri konzervovani. V domácnostiach sa bobule používajú proti skrofulóze.
Dokázalo sa, že ríbezľa čierna je náš domáci ker, ktorý rastie divo na mnohých miestach na Slovensku i v Českých zemiach. Zber z planých krov však nestačí, lebo dnes je o ríbezlu čiernu veľký záujem zo strany lekárskych i potravinárskych kruhov.
Treba ju pestovať nielen v záhradách, ale aj na poliach. Na Slovensku máme na to vhodné podmienky. Potravinárske výrobky z ríbezle čiernej by sa určite stali hľadaným vývozným tovarom.
Najrýchlejšie sa množí delením starých trsov.

Čeľad‘: Ružovité    Rosaceae
Ruža šípová — Ruže šípková
Rosa canina L.
Ruža šípová je ker asi 2 m vysoký, rozkonárený, pokrytý tvrdými, ostrými, dole zahnutými tŕňmi. Listy sú nepárno perovito zložené, jednotlivé lístky sú vajcovité, na okraji pílkovité. Na báze stopiek majú listy charakteristické prílistky.
Voňavé ružovkasté kvety stoja jednotlivo alebo sú zoskupené v riedkych vidliciach na koncoch konárikov a majú naspodku bankovitú čiašku, ktorá nesie päť kališných lístkov a päť korunných lupienkov. Tyčiniek i piestikov je mnoho.
Po opelení dozrievajú semenníky na tvrdé, chlpaté nažky, ktoré ako drobné kôstočky vyplnia dutinu čiašky. Čiaška zdužnatie, sčervenie, uzavrie sa, a tak sa premení na známu šípku. Šípka je nepravý plod ruže. Pravý plod tvoria tvrdé, chlpaté nažky.
Ruža šípová rastie takmer všade, najradšej pri cestách, na medziach, stráriach a pri okrajoch lesov, často ako nevítaná burina.
Zbierajú sa šípky (Fructus cynosbati). Niekedy sa požadujú aj tvrdé nažky ako semená (Setnen cynosbati), ktoré sa musia vždy vybrať z rozrezaných šípok a vyprať vo vode, aby sa odplavili chlpy.
Nazbierané zdravé šípky sa opatrne sušia najprv v prievane a dosušia sa umelým teplom na sporáku alebo v sušiarni. Pekné, suché a prebrané sa dodajú výkupni.
Šípky obsahujú mnoho cukru, kyselín, olej, farbivo a najmä veľké množstvo vitamínu C, kvôli ktorému sa šípky predovšetkým zbierajú a v čaji požívajú. Nórsky bádateľ Natvig právom nazval šipky pre vysoký obsah vitamínu C „pomarančom severu“.
Aj nažky (semená) obsahujú mnoho tohto dôležitého vitamínu.
Z pestovaných ruží, najmä ruže stolistej a tureckej sa voňavé korunné lupienky (Flos rosarum) používajú ako sťahujúci prostriedok, na kloktanie a na navoniavanie.
Na kroch ruže šípovej často vyrastajú zvláštne hrdzavé, chlpaté nádory. Vznikajú po podráždení tkaniva larvami drobnej hrčiarky ružovej. Oddávna boli známe pod menom bedeguáry alebo ružové huby. Kedysi v ľudovej liečbe boli prostriedkom proti nespavosti.